Jesenná prechádzka do Henclovej, Matúš Benkovič. Nedělní chvilka poezie

JESENNÁ PRECHÁDZKA DO HENCLOVEJ 

Nikdy som sa nešiel prejsť do Henclovej, 
vlastne ani do žiadnej inej dediny 
na konci cesty tretej triedy. 

Ani na jeseň, ani v inom ročnom období 
som nemal to potešenie – ak to je potešenie – 
prejsť sa napríklad do Henclovej. 

Skôr ma prichytíte za sklom kancelárie, 
ako z internetu kopírujem motív 
výroby jesennej prechádzky do Henclovej. 

Niet pochýb, že iní sa prešli do Henclovej 
pokojným krokom na čerstvom vzduchu 
hore zabudnutou Tichovodskou dolinou. 

Ale najbližšie k prechádzke do Henclovej 
som sa dostal dnes popoludní v práci, 
keď som si spomenul na jednu báseň.

Ostré modré nebo, vyfúkané oblaky, 
šuchot farebného lístia, rozbitá asfaltka 
a slnko roztrieštené v kvapôčkách. 

Niekto v nej kráčal hore do Henclovej 
a ja som si s úškrnom povedal, 
že mne sa niečo také nemôže stať. 

Preto už asi hodinu odupávam blato 
a rozmýšľam, ako to skončiť.